Môj výlet do Poľska nebol náhodný. V podstate mi išlo nielen o krásu obrovských honosných bazilík a kostolov. Vedela som, že takéto cestovanie, i keď iba k susedom, dokáže človeka obohatiť o mnoho vecí. Zážitky sa tak hrnuli ešte pri hraniciach, keď mi jednoducho prišli poľské náhodné slová vtipné. Poznám poliakov, ktorí rozprávajú lámavo, akoby chceli dokázať svetu, že vedia z každého jazyka niečo. V obchodoch som spoznala tú pravú poľštinu, ktorá na nás zrazu číhala z každého rohu.
Ako sme tak míňali krásnu prírodu, zrazu ju vystriedalo niečo iné, nečakané. Boli to obrovské výrobné haly, vtedy sme už vedeli, že sa blížime do mesta Katovíc, ktoré je známe svojím priemyslom. Ale prečo ma prekvapili obyčajné výrobné haly, ktoré neraz vidíme aj v našej krajine? Možno to bolo spôsobené tým, že na Slovensku nezaberajú trištvrte poľa a nie sú tak nalepené vzájomne na seba. Tu ich bol obrovský počet, tak som vedela, že obyvatelia z Katovíc, či okolitých dedín nemôžu mať núdzu o pracovné miesta. Kamaráti nám neskôr vysvetlili, že takéto firmy, ktoré výrobné haly vlastnia, veľakrát podnikajú medzinárodne a tak dovážajú tovar do ďalekého zahraničia.
Poľsko je krásna krajina sama o sebe. Netreba od nej očakávať veľa, je tu cítiť obrovskú skromnosť u ľudí. Práve preto som sa do krajiny ihneď zamilovala, život som si tu predsa len nepredstavovala. Prírodu tu majú krásnu ako my, no stále nelieham, že naše Tatry sú veľký unikát. Preto mám potrebu povedať, že i napriek obrovským výrobným halám a ich nesympatickému jazyku sa do Poľska chystám v lete znova. Na to do liste mám tentokrát Krakov a známe hlavné mesto Varšavu. Mnoho ľudí mi mestá odporúča, hlavne kvôli ich rôznorodým identitám a atmosfére.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára