Posledná rozlúčka s milovaným autíčkom

V priebehu uplynulých pár týždňov môj milovaný zelený tátoš vydával podivné zvuky. Vyzeralo to, že sa uvoľnilo nejaké ložisko v spojke. Vraj to ale nie je nič akútne a spojka sa mi len tak nerozpadne. Škoda, že sa mi na to radšej nepozrel odborník a behala som s autom kade-tade. Tento krok určite nepatril medzi tie najbezpečnejšie. Raz som sa vracala z výletu, nie ďalekého, nebolo to určite viac než desať kilometrov. Tesne pred domom, keď už som cúvala na svoje parkovacie miesto, sa to stalo. Spojka prestala reagovať a tým pádom nefungoval ani plyn a rýchlosť sa samozrejme nedala zaradiť tiež. Autíčko mi jednoducho doslúžilo. Ešte pár dní som sa naň prosebne pozerala z okna, ale prognóza opravy vôbec nevyzerala sľubne a finančne dostupne. Už sa mi neoplatilo vraziť do auta viac peňazí, než za koľko som ho pôvodne kúpila. Rozhodla som sa, že v rámci bezpečnosti aj šetrenia bude najrozumnejšie, keď autíčko nadobro pochovám. A tak sme ho odtiahli na najbližšie vrakovisko a nechali zošrotovať. Na vrakovisku mi vystavili potvrdenie o ekologickej likvidácii vozidla, s ktorým som sa následne hlásila na okresnom riaditeľstve Policajného zboru. Mala som šťastie, že poistka mi práve končila a nemusela som platiť za ďalší polrok. Auto mi úspešne odhlásili a vyzbrojili ma ďalším potvrdením – že moje autíčko už bolo definitívne a natrvalo vyradené z evidencie vozidiel. S týmto papierom a s vytlačenou žiadosťou o zrušenie PZP som nakráčala do najbližšej pobočky mojej poisťovne. Bola som prekvapená, o aký jednoduchý úkon v podstate išlo. Milý pán si odo mňa po odovzdaní tlačív len vypýtal občiansky preukaz a bolo vybavené. Mne dal pečiatku na druhý papier, aby som mala nejaké potvrdenie o ukončení povinného zmluvného poistenia. Naozaj to bola asi dvojminútová záležitosť. Zvyšné peniaze za nevyčerpané poistné mi prídu čoskoro na účet.