V 90. rokoch sme ťažko ovplývali elektronikou a vymoženosťami, ktoré svet dnes ponúka. Na ihriskách sme sa hrávali na preliezkach dokým nás mami neťahali s plačom domov a televízor sme pozerali sporadicky ráno pri raňajkách. Dnes máme elektroniku všade a keď si na to teraz spomínam, montujem televízor na stenu v kuchyni. Prečo? Už len z princípu, že vždy keď niečo robím, potrebujem k tomu zvukové pozadie.
Keď som ja mala 12 rokov, neriešila som, kto koho folowuje na instagrame či inej sociálnej sieti. Zaujímala som sa o prostredie vonku či v našej domácej dielni. Bola to taká malá miestnosť, kde mal otec všetky šrobováky od výmyslu sveta. Samozrejme, ja som sa ako dievča o tieto chlapské veci nezaujímala, preto som si v dielni spravila vlastný kútik sebarealizácie. Vyrábala som náhrdelníky z goráliek, ktoré som neskôr darovala kamarátkam a spolužiačkám. Týždeň ma držalo aj malovanie, ktoré neskôr vymenila hra na klavír. A takto z malej dielne vznikol priestor pre novú tínedžerskú kapelu. Otec sa zmieril, že sa musí presťahovať do garáže a ja som mala konečne svoj vlastný priestor bez rodičov a iných nepovolených.
Poznáte to, detské sny, po ktorých túžime a zťažka sa niekedy splnia. Taký sme mali aj my, piati nádejní hudobníci, ktorí hrávali v otcovej dielni a snažili sa o zlepšenie. Po strednej škole sa však náš rozmar rozpadol a my sme sa presunuli životom na iné miesta. Dielňa sa dnes používa znovu ako kutilský priestor na servis pokazených spotrebičov a my sme dávno stratení v 21. storočí. Naše deti majú dnes namiesto behania po vonku a bicyklovania, iné záľuby. My im však nič nemôžeme vyčítať. Ktovie ako by sme my žili s toľkými vymoženostiami a možno by sme netrávili toľko času v otcovej dielni či na vzduchu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára