„Laaaaaaaaaurinka!, čo robíš, povedz mamičke!“, jačím z kuchyne na môjho blonďavého anjelika, ktorý je podozrivo ticho. Dostala nové fixky a za jedálnym stolom sa hrá na nového Picassa. Keď mi šušlavo odpovedá: „prekvapenie pre maminku, bude to kráášne.“, bežím sa na ňu pozrieť. Po tom, čo naposledy spravila nášmu labradorovi kompletný make-up mojimi šminkami, nenechávam nič na náhodu. Samozrejme chytám infarkt.
Ten môj malý kubista pomaľoval komplet celý stôl. Stôl, ktorý som po celej Bratislave hľadala asi pol roka a nevedela som ho zohnať až nakoniec sa na mňa usmialo šťastie v jednom malo nábytkárstve na okraji Rače.
Malú v panike posielam za otcom, nech aj on na chvíľu pocíti radosti a strasti rodičovstva a dávam sa do drhnutia stolu. Okrem toho, že fixky sú očividne kvalitné a nechcú pustiť ani za nič, dcéra si dokonca dala tú námahu a do dosky stola vyryla svoje meno. Preklínam pani učiteľku v škôlke, že ju to vôbec naučila.
Zúfalo plačem, milovaný stôl je v keli, keby bola malá aspoň umelec, že by mu zvýšila hodnotu, ale nie, akurát sa jej podarilo zvýšiť krvný tlak mne.
Moje úpenlivé nariekanie začuje muž z obývačky, uráči sa teda pozrieť, prečo robí jeho bláznivá manželka taký hurhaj. Zasmeje sa a stoicky mi na to oznámi: „ Keď ten stôl tak miluješ, tak stačí, keď naň kúpiš obrus.“ a s výrazom hrdinu, čo spasil svet odkráča opäť do obývačky.
Ok, som trošku hus, keď mi riešenie „ daj na to obrus“ nenapadlo ,tak ale na čo máme rozvážnych mužov po svojom boku.
S novonadobudnutým pokojom Angličana teda vyberám nádherný kvetinový obrus, ktorý sme dostali ešte ako svadobný dar, a pokladám ho na stôl. Musím povedať, že takto vyzerá ešte lepšie. Idem sa spýtať muža, môjho hrdinu, či chce na večeru stejk a malú chválim za kreativitu. A život plynie ďalej a veci, také jednoduché ako obrus zachraňujú pokoj v rodine J.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára