U nás v rodine sa oslavuje snád' všetko. Narodeniny, meniny, MDD, MDŽ, deň otcov aj matiek. Okrem Vianoc sa teda obdarúvame veľmi často. A pri toľkých súrodencoch (je nás 5) Vám čoskoro prídu nápady, čo komu darovať. Rodičia to mali s nami jednoduché, dieťa si pýta to, čo potrebuje, alebo po čom mu duša piští. No pri súrodencoch či starých rodičoch sme museli improvizovať. Okrem kupovaných darčekov sme si často krát urobili radosť vyrobenými darčekmi.
Od deststva nás rodičia aj starí rodičia viedli k remeslu, aby sme si vedeli urobit bábiku zo šúpolia, zdrôtovať nejaký ten šperk, zaplátať dieru v teplákoch či ušiť si čapicu alebo uštrikovať dečku. Musím povedať, že nie je remeslo, ku ktorému by som nepričuchla. Už ako malá som obratne robila vázy a nádoby na hrnčiarskom kurze, no najviac som sa našla v šperkárstve. Bavilo ma opletať nádoby, kraslice, či sa skrášľovať vlastnými výtvormi. A nimi som často urobila radosť sestrám či mamine. Horšie to bolo s bratmi. Pri nich človek nikdy nevie.
Zvykli sme ich obdaruvávať hrami, ktoré sme bud' sami vytvorili alebo vymysleli. Vymýšľali sme si rôzne hry na princípe kariet či stolových hier. Vždy sme sa tomu náramne tešili, a vedeli sme sa s nimi vyhrať hodiny, či celé dni. Takisto nás veľmi potešila kniha, či obľúbený album nášho interpreta. Vždy sme sa snažili vymysielť niečo originálne. Pamätám si ako tatino na výročie svadby mamine daroval puzzle s ich fotkou. Vtedy to nebolo vôbec bežné.
Bol priekopníkom vo vymýšľaní darčekov. Vždy vedel človeka potešiť veľmi originálnym spôsobom. To som od neho pochytila. Teraz si neviem predstaviť, ak mám niekoho obdarovať, aby som výber darčeka odflákla. Nielen darček, ale aj balenie aj spôsob balenia musí byť precízne vybratý. A na záver poviem, že patrím k tým typom ľudí, ktorí radšej obdarúvajú, než sú obdarúvaní.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára